Školský rok 2025/2026 je na konci. Odmentorovala som počas neho takmer 100 hodín. Stretávala som sa s učiteľmi, sprevádzala ich pri hľadaní odpovedí, premýšľaní nad vlastnou praxou a objavovaní nových možností. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve oni boli tí, ktorí sa učili. Pravda je však taká, že popri nich som rástla aj ja.
Počas tohto školského roka som si vďaka mentoringu znovu uvedomila tri dôležité veci.
Prvou je sila dobre položenej otázky. Často máme pocit, že ľudia potrebujú rady alebo hotové riešenia. No opakovane som zažívala, že jedna dobrá a premyslená otázka dokázala odkryť myšlienky, súvislosti či odpovede, o ktorých človek dovtedy ani netušil. Nie preto, že riešenie prišlo zvonku, ale preto, že ho mentorovaný objavil sám v sebe. Mentoring ma naučil veriť, že odpovede často nosíme v sebe a niekedy im len stačí vytvoriť priestor, v ktorom sa môžu objaviť.
2. Dôverovať procesu
Druhou vecou bolo uvedomenie, že veľké zmeny sa rodia z malých, nenápadných krokov. Niekedy stačí drobná úprava vo vedení hodiny, iný spôsob položenia otázky žiakovi alebo krátka chvíľa na zamyslenie. Práve tieto, zdanlivo nepatrné, zmeny postupne vytvárajú veľké posuny. Mentoring ma naučil viac dôverovať procesu a nesnažiť sa hľadať okamžité prevratné riešenia.
3. Byť svedkom rastu druhých
A napokon tretia vec – azda tá najkrajšia. Je úžasné sledovať okamih, keď si človek začne uvedomovať svoj vlastný potenciál. Keď zrazu prestane hovoriť o tom, čo nezvláda, a začne objavovať, čo všetko dokáže. V tých chvíľach sa mení nielen jeho pohľad na prácu, ale často aj energia, s akou do nej vstupuje. Tá radosť, nadšenie a iskra v očiach sú jedným z najväčších darov, ktoré mi mentoring prináša. Mentoring ma naučil, že jednou z najväčších profesijných radostí je byť svedkom rastu druhého človeka. Nie preto, že som ho spôsobila, ale preto, že som pri ňom mohla byť.
Na konci tohto školského roka cítim veľkú vďačnosť. Za všetky rozhovory, otázky, spoločné hľadanie aj chvíle ticha, v ktorých dozrievali nové myšlienky. Za dôveru učiteľov, ktorí ma pozvali do svojho profesijného sveta a dovolili mi byť súčasťou ich cesty.
Mentoring ale nie je len o sprevádzaní druhých. Je to aj cesta vlastného učenia. Každé stretnutie mi pripomenulo, že skutočný rast sa rodí vo vzťahu – v dôvere, rešpekte a ochote spoločne premýšľať. A aj preto odchádzam z tohto školského roka obohatená nielen o cenné skúsenosti a vlastný profesijný rast, ale aj hlbšiu dôveru v ľudí a ich schopnosť rásť.
Andrea Božeková
